A do MS 2006 vo futbale mám čas aj na normálny život.

Tak sa to podarilo. Slováci dokázali zdolať Švédov vtedy, keď to už asi nik nečakal. Prehra s Bielorusmi a remíza so Švajčiarmi dali odpoveď na otázku významu základných skupín. Až teraz si uvedomujeme, že do štvrťfinále sa musíme prebojovať práve cez ne. Dostaneme ešte šancu ukázať sa vo štvrťfinále? To už ale nezávisí len od nás. Bohužiaľ.
Hlavným faktorom je pravdepodobne málo skúseností našich reprezentantov. Možnosti získať ich boli minimálne vďaka tomu, že posledné roky nás vždy radi reprezentovali všetci oslovení hráči NHL a teda vždy sme postavili kvalitný tým. Tu ma napadajú dve myšlienky.
Prvá. Reprezentovať je česť, nie povinnosť. Akákoľvek kritika na stranu hráčov ktorí neprišli mi príde smiešna. Potom ako vypadli vo štvrťfinále v Turíne sa na Slovensku našlo sa len málo tých, ktorí dokázali zatlieskať a uznanlivo pokývať hlavou. Vždy som bol názoru, že kritizovať môžem len to, čo viem urobiť lepšie. Nechcem tvrdiť, že sa mi to aj vždy podarilo, ale nemám pocit, že by sme sa u nás o to čo i len trošku snažili. Na Slovensku si začíname mýliť hokej s medailami a činy s prázdnymi rečami.
Druhá. Komplet štyri päťky máme vždy s ofenzívne ladeným obsadením. Kvalitný hráči, ktorí majú vo svojich kluboch ofenzívne povinnosti sa dostávajú do pozícií v tretej či štvrtej formácií, ktoré majú jasne defenzívne povinnosti. A tam nepotrebujeme hviezdy NHL ale hráčov ktorí sú na takéto úlohy zvyknutí zo svojich klubov. Toť môj názor.
Chalanom držím palec, aj keď podľa mňa zajtra Švajčiari remizujú. Pokiaľ by to teda zajtra mala byť naša rozlúčka, nech stojí zato. Tento tým si hanbu nespravil. Škoda, že len minimum hráčov dostane šancu aj o rok. Držím palce.

Ticho pred búrkou? Celý svet akoby zabudol na hokejový ošial z minulých rokov. Pred MS bolo vždy cítiť napätie vo vzduchu a očakávania bolo vidieť v očiach každého z nás.
Dnes je to trošíčka inak. Bola olympiáda, po nej boli spory a výsledkom je turnaj bez veľkých hviezd. Bude to hokejová mizéria či obroda hrdinského boja o medajle?
Hokej dnes robia hviezdy. Teda na hviezdy chodia diváci, na hviezdy chodia sponzori, na hviezdy chodia televízie a reklamy. Veľký biznis sa točí práve vďaka nim a aj NHL asi rok stála práve vďaka nim. My im zase vďačíme za zlato a potešenie minulých rokov.

MS budú bez hviezd. Pokiaľ sa tam nebude hrať hokej. Lebo ak sa hrať bude, tak sa vždy nájdu tí, čo vyčnievajú, čo sú o krôčik lepší a v rozhodujúcich momentoch na seba strhávajú pozornosť. Tí čo nebudú hrať pod tlakom veľkých očakávaní médií a divákov, ale prídu hrať, bojovať a vyhrať. A my sa máme načo tešiť.

Som napokon zvedavý ako sa osvedčia hráči, ktorí dostali šancu, po ktorej mnoho ľudí volalo. Držím palec, Slovensko.

Hrdinskosť sa v dnešnej dobe už nenosí. Teda ona sa nenosí už pekne dávno. Veď ona sa vlastne rovná hlúposti. Spomínam na človeka v Prahe, ktorý nedávno prišiel o život na Václaváku keď sa zamiešal do cudzieho konfliktu. To bola hrdinskosť a stála ho až prílíš. Preto sa väčšina ľudí drží hesla - nehas čo ťa nepáli. A teda jeho čin sa považuje skôr za hlúposť ako čokoľvek iné. Pravda je taká, že nevedel to, že pôjde o život. Možno by si to bol rozmysel.

Čo však ak ide o priateľa či kamaráta? Niekoho s kým zdieľame spoločný názor, kto je naša krvná skupina? V prípade, že sa dostane do nejakého sporu, postavíme sa na stranu pravdy, bez zohľadnenia sily sporiacich sa strán? Obávam sa, že dnes naozaj nie.

Vo všetkých organizáciach, ktoré si čo-to odniesli z komunizmu panuje to-čo predtým. Falošné kamarátstva na ktorých je mnohokrát založený rýchly kariérny postup, zatváranie očí pred úplne jasnými faktami a úžasná schopnosť odhadnúť a pridať sa na víťaznú stranu. Mať výhrady sa pokladá za hlúposť a rovná sa samovražde. Politická príslušnosť k vedeniu sa mení zo dňa na deň vplyvom zlej nálady kolektívneho šéfa. A ten čo musí odísť sa stretá len zo schránkami ľudí ktorých poznal. Len s poslušnými psíkmi s tupým pohľadom. Prehral.

Na stranu Šťastného sa pridal Danko z Popradu aj Demitra z Los Angeles. Na jeho stranu sa popravde pridávam aj ja, po včerajšom vypočutí si a zvážení faktov.

Vyplýva z toho bohužial len jediné. Že s tým treba rátať. A mimochodom: najväčší odpor mám voči tým, ktorí čušia a ked ich vykopnú, tak robia zo seba mučeníkov, hrdinov a štekajúcich psov. Viď. Misia 21 resp. slobodné fórum. Ale k tomu až v predvolebnom období.

Snáď len celé toto svinstvo nezasiahne reprezentáciu tak, že pojdeme na turnaj s jednou päťkou. Lebo ostatní sa budú tváriť, že čo dohodnuté bolo, vlastne dohodnuté nebolo. Nič proti Šechnému, ale na titul to potom asi nebude.

Sedem hokejových olympijských dní. Šesť zápasov, päť výhier, jedno fiasko.
Slovenský hokejový tím hral v Turíne v takej forme a pohode, v akej som ho ja ešte hrať nevidel. Boli tam síce slabšie chvíle, ale tie boli vzhľadom k programu a náročnosti turnaja logické. Všetko spelo k čo najlepšej pripravenosti hokejistov k štvrťfinále. Spelo ale nedospelo.
Utrpenie mladého speedmana, to je asi to, čo najvernejšie môže opísať moje pocity pri sledovaní posledného zápasu. Okrem štvrtej formácie hrali NEPOCHOPITEĽNE všetky ostatné nejaký defenzívny guláš.
Zažili sme už všelijaké prehry, ale táto bola ta najbezzubejšia, najbojazlivejšia a ďaaaleko najzbytočnejšia. Česi a ich povestný defenzívny systém, Česi a ich brankári robili celý turnaj kopec chýb a všetko nasvedčovalo tomu, že Slovenský útok schopný pokoriť aj obrany kvalitnejšie sa musí presadiť. Aspoň opticky. Ale prd.
Súboje v základnej skupine slúžia k osvojeniu si systému, k zažitiu presilových hier a oslaboviek (jak ja toto slovo neznášam), k synchronizácií hráčov na ľade a k stabilizácií určitej hernej rýchlosti. Nám slúžili nato, aby čo najviac nabudených Slovákov čakalo na trápne trápenie.
Ďakujem hokejistom za pekné vystúpenie na olympijských hrách a mrzí ma rovnako ako ich ten zbabraný koniec (rozhodne nie nešťastný). Na sto percent platí, že hrali a aj prehrali ako tím.

Demitrovi týmto skoré uzdravenie prajem.

PS: piate miesto je pekné miesto. Možno ešte lepšie ako štvrté.

Dnes už je tažko dačo písať, hry sú rozbehnuté, naši určite tiež a vyzerá to tak, že po dnešnom súboji s Kanadou aj Česi. Fanúškovia si to prežijú každý po svojom, no mňa by veľmi zaujímalo čo nato hráči. Česi sa asi tešia, lebo vedia na nás zahrať (netreba však zabudnúť na jediný naš bronz, ktorý sme získali práve v súboji proti Čechom). Naši tak ako už po niekoľký-krát vravia, že ak majú ísť ďalej musia prejsť cez hocikoho. Niektorí však zvýšené napätie pred zápasom proti Čechom pociťujú (nezávisle od dôležitosti zápasu).

Nech je to akokoľvek, držme palce. Naši predviedli, že hokej hrať vedia. Predviedli bojovnosť, kolektíveho ducha, obetavosť a aj šťastena stála pri nich. To bolo doteraz.
Ak to tak bude aj zajtra, v stredu 22.2.2006 o 21.30, nemám strach o výsledok. Bude spravodlivý.

V Salt Lake City to snáď dopadlo ešte horšie, Česi však medailu nemali a tak to až taká tragédia nebola. Neviem si spomenúť ako to presne bolo, ale po Nagane to bol len taký malý bratský komplex, čo niektorým možno bránil zdieľať radosť s bratmi Čechmi. V Salt Lake City to však už bola aj prehra v Petrohrade, či niektoré výroky napr. Raichela atď.

Len a len svojím vlastným výkonom a pričinením sme však vzápätí vyhrali MS a všetko mohlo pominúť. Asi aj z veľkej časti pominulo. Keď sa na MS v Prahe Česi neprehrýzli cez USA, skončila sa jedna dlhočizná etapa Česko - Slovenského hokeja.

Vyplývajú z nej viaceré ponaučenia:

Vieme, že za všetkým treba hľadať náš výkon, naše chyby a našu zodpovednosť. Tak ako zápas vieme sami prehrať, vieme ho aj vyhrať, pričom vždy treba brať do úvahy výkon súpera, vzdať mu hold. Fanúšikovská apatia proti komukoľvek je len bezduchá vášeň na nejasnom princípe. Dnes, keď už máme niečo za sebou, môžu nas posmešné reči len rozosmiať. Nemôžme sa vyhovárať, skrývať či klamať. Musíme len hrať. Hrať tak, aby sme sa nemuseli sami pred sebou hanbiť. Aj bratia Česi vedia, aké to je, prehrať len tak, napriek všetkému. Myslím však, že nikdy ako celok nešli do zápasov veľkohubo, či bez rešpektu. Hrajú síce pre Slováka málo pekne, ale pre nich s rozumom a pre Čecha účelne.

Pokora, bojovnosť, všetky sily, hokejové umenie, chladná myseľ a troška šťastia je to čo potrebujeme pre úspech na olympiáde (nie konflikty Šťastný-Hossa). Či z toho niečo máme zistíme pomerne rýchlo. Dnes začneme turnaj s Rusmi.

Teda v skratke ešte raz, hokej milujem a veľmi sa teším. Obavy sú však asi prirodzené. Dokážem si snáď vychutnať každý hokej, ale keď hrá repre tak je po srande. Zimomriavky, nervy, stres. O to viac, že posledné dve príležitosti bojovať na olympijskej úrovni skončili len na úrovni príležitostí. Ako sa to stalo, prečo sa to stalo a podobné otázky sú dnes už minulosťou. Slovensko ide hrať olympijsky turnaj a ja mu držím palce.

PS: to, že nemám rád čechov (hokejistov) nie je pravda. Mám len radšej ruský hokej a preto sú u mňa češi na síce treťom ale aj tak peknom mieste. Po Rajchelových dávnych, sprostých rečiach som opustil svoje pozície.

Vladimír Weiss: “V utorok nebudeme smutní.”

speedman: Zase platí to, čo po zápase s Rangers. Jeden kamarát na margo reprezentačného súboja našich zo Španielmi povedal, že “pokiaľ bude po kolená blata, môžme remizovať.” A blata včera bolo vyše kolena takže sa nám hralo ešte lepšie.

Co Adriaanse: “Je to veľmi frustrujúci pocit. Chceli sme pokračovať v Lige majstrov, no nebudeme hrať ani Pohár UEFA. O postup sme však neprišli dnes, ale v predchádzajúcich domácich zápasoch. Na takom ihrisku bolo pre obe mužstvá veľmi ťažké hrať futbal. Artmedia ma prekvapila tým, že až do konca útočila a bojovala o víťazstvo. Jej hráči boli fyzicky veľmi silní, vypracovali si viac šancí a dnes si zaslúžili vyhrať.”

speedman: Po nádhernej futbalovej jeseni prajem artmédií peknú zimu a radostnú futbalovú jar. Vďaka nej sme totiž mohli aspoň nachvílu pochopiť fanúšikov európskych velkoklubov, čo cítia a ako prežívajú zápasy svojich týmov. Artmédia sa lúči s ligou majstrov. Sama sebe a aj nám priniesla kopu radosti.

zdroj: pravda.sk

Ale pekne poporiadku. Artmedia išla do súbojov ligy majstrov viac-menej z donútenia, lebo sa patrí, aby sa slovenský majster zúčastnil aspoň jedného predkola ligy majstrov. Samozrejme takto to vnímala väčšina fanúšikov, určite nie tréner Artmedie :). Avšak aké bolo prekvapenie, keď sa Artmedia cez troch súperov prehrýzla až do hlavnej súťaže. A že to neboli žiadne orezávatka. Výsledkom bolo konštatovanie, že toľko šťastia čo mali doteraz už jednoducho nemôžu mať a hanba je neodvrátiteľná. To čo dokázali však už musí umlčať aj tých najviac objektívnych.
To že dokázali dodnes pozbierať 5 bodov, z toho 4 vonku, nie je až také dôležité ako to, ako to dosiahli. A tam je ten podstatný rozdiel. Artmedia nastúpila na každý zápas s očividnou snahou pobiť sa o zápas. (oči tigra rocky, oči tigra :)) A nezostalo len pri snahe. Naozaj sa oň aj pobili. Dokázali 90+ minút behať ako o dušu a postupne, s každým ďalším zápasom, preniesť svoje schopnosti aj na trávnik ligy majstrov. Osobne som očakával ťažšiu pozíciu Artmedie pred domácim publikom a som rád, že to včera zvládli. Som rád, že môžu povedať – výsledok zodpovedá predvedenej hre, s predvedenou hrou sme nadmieru spokojný. Koľko sme do zápasu vložili, toľko sme si z neho odniesli.
Reči o šťastí a nešťastí zostávajú len pre porazených. Veď si spomeňme na hokej.