speedman.sk

Podľa povesti kráľ Minos poveril vynálezcu a staviteľa Daidala, aby navrhol dom so spletitými chodbami a schodiskami. Daidalos vytvoril zázračné dielo, bludisko z kameňa – labyrint, z ktorého nikto, kto doň vkročil, nenašiel cestu von. Neskôr chcel kráľ vedieť, či jeho vláda na Kréte nie je ohrozená. Od boha Poseidona si vyprosil býka na znamenie toho, že má priazeň bohov. Minos sľúbil, že zviera obetuje bohovi na znak vďaky. Nato mu Poseidon poslal z morských hlbín krásneho bieleho býka. No kráľa Minoa sa zmocnila chamtivosť a potajme začlenil býka do kráľovského stáda.

Bohovia sa však takto nedajú oklamať. Poseidon vymyslel strašnú pomstu – pomocou Afrodity vzbudil v kráľovnej Pasifae, Minovej manželke a dcére boha Helia, bezuzdnú lásku k býkovi. Lenže tomu neboli príjemné zbližovacie pokusy kráľovnej, a tak pred ňou ušiel. Daidalos znovu vymyslel geniálne riešenie. Skonštruoval dutú drevenú kravu v životnej veľkosti a potiahol ju kravskou kožou. Pasifae vliezla dnu a býk sa dal oklamať. Onedlho nato kráľovná porodila netvora, chlapca s býčou hlavou. Kráľ Minos, pred ktorým sa nepodarilo bastarda utajiť, strčil tohto Minotaura do labyrintu. Prisluhovača Daidala uvrhol do väzenia.

Onedlho nato kráľa postihol ďalší úder osudu. Jeho milovaný syn Androgeos sa v Aténach zúčastnil na športových súbojoch. V päťboji bol neporaziteľný a zvíťazil nad všetkými súpermi. Tí však nezniesli svoju porážku a zabili ho. Kráľ Minos, plný bolesti a žiaľu, vyslal proti Aténam vojnovú flotilu, aby zločin pomstila. Atény boli porazené, museli pristúpiť na požiadavku víťaza a poskytovať ľudské obete. Každých deväť rokov museli poslať na Krétu štrnásť mladých Aténčanov, sedem mládencov a sedem panien, ako potravu pre Minotaura. Atény dlho odovzdávali túto strašnú daň, až kým sa Teseus, syn kráľa Aigea dobrovoľne nevybral s obeťami na Krétu. Otcovi sľúbil, že ak sa z boja proti Minotaurovi vráti ako víťaz, pri spiatočnej ceste vztýči na lodi bielu plachtu.

Keď Aténčania pristáli v Knosse, Minova dcéra Ariadna uvidela statného hrdinu a zaľúbila sa doňho. Ako však mala zachrániť milovaného pred svojím strašným nevlastným bratom? Zaobstarala zázračný meč a vymyslela lesť. Na bránu do labyrintu priviazala koniec klbka červenej vlny a dala ho Teseovi na cestu. Takto sa mu podarilo zvíťaziť nad Minotaurom a uniknúť z bludiska. Strážcov odpútalo čosi nevídané: nad Knossom leteli dvaja ľudia ako vtáci. Daidalos totiž vo väzení vyrobil zo zvyšku vosku a vtáčích pier krídla pre seba i svojho syna Ikara a pokúsil sa ujsť z ostrova.

Teseovi s Ariadnou sa podaril útek. Dostali sa na ostrov Naxos. O tom, čo sa odohralo tam sa povesti rôznia. Najznámejšia je verzia, podľa ktorej do deja zasiahli viacerí bohovia. Teseus sa bez Ariadny plavil do Atén a zabudol čiernu plachtu vymeniť za bielu, ako otcovi sľúbil. Keď Aigos zbadal znamenie nešťastia, od žiaľu zoskočil z vysokého brala do mora. Toto more podľa neho neskôr dosalo meno: Egejské more.

Kedysi milovaný Diov syn, lýdsky kráľ Tantalos, chcel podrobiť bohov skúške, neveriac že sú vševediaci, si ich pozval na hostinu a predložil im ako jedlo mäso svojho vlastného syna Pelopsa. Bohova však prišli na jeho krutý a neľudský čin. Nahnevaní sa rozhodli odsúdiť Tantala na večné muky. Odvtedy musí trpieť smäd, hlad a strach až do skončenia sveta. Stojí v podsvetí až po bradu v krištáľovočistej vode a nad ním sa skláňajú vetvy bájnych stromov obťažkané nádhernými zrelými plodmi. Keď sa zohne aby sa napil, voda zmizne a keď natiahne ruku za ovocím, zdvihne sa prudký vietor a konáre zdvihne do výšky. A aby toho nebolo dosť, priamo nad hlavou mu visí obrovská skala, ktorá sa už-už ide naňho zrútiť.

Človeku je niečo blízko, priam nadosah, ale vždy sa to po priblížení vzdiali a nikdy sa toho nedotkne.

Pandóra bola manželkou Titána Epiméthea, kt. prinieslo na svet zlo a utrpenie. Majú len pol pravdy misogynovia, keď hovoria, že Pandórin príbeh je mýtickým vyjadrením známej skutočnosti, že všetko zlo na svete pochádza od ženy. Celou pravdou však je, že Pandóra bola len prostredníčkou, po ktorej poslali zlo na svet sami bohovia. Tým sa mení ľahký vtip na vážnu myšlienku, vyslovenú gréckou ľudovou múdrosťou hádam už pred troma tisícročiami, keď Titán Prométheus, priateľ a ochranca ľudstva, naučil ľudí používať oheň, vyrábať nástroje, obrábať pôdu, stavať domy, liečiť choroby, a potom aj čítať, písať a rátať, nastal na svete šťastný život. Ľudia sa stali rozumní a takí mocní, že sa prestali báť bohov. To sa, pravda, znepáčilo najvyššiemu bohu Diovi; zahubiť ich už nemohol, hoci si to pôvodne želal, a tak sa rozhodol zoslať na nich zlo, aby im aspoň strpčil život. Rozkázal bohu Héfaistovi, aby zhotovil z hliny a vody krásnu dievčinu, vdýchol do nej život a požiadal ostatných bohov, aby ju bohato obdarovali. Bohovia boli veľkorysí a okrem vzácnych darov jej dali aj také ktorých sa chceli zbaviť. Zeus dal dievčine meno Pandóra („Obdarovaná všetkými darmi“) a rozkázal bohu Hermovi, aby ju aj s týmito všetkými darmi, uzavretými do pevnej skrinky, odviedol na svet k Prométheovmu bratovi Epimétheovi. Diovo želanie sa splnilo: Epimétheus sa do Pandóry zaľúbil a bez ohľadu na Prométheovo varovanie sa s ňou oženil. Pandórina osudná skrinka neostala dlho pod zámkom. Ako ju otvorili, o tom sú dve verzie; podľa jednej prehovoril na to Pandóru Epimétheus, podľa druhej ju Pandóra otvorila zo zvedavosti sama. Ale tak či onak, len čo nadvihla jej veko, okamžite z nej vyleteli všetky biedy, zlá, choroby, utrpenia, útrapy a rozleteli sa po svete. Pandóra veko rýchlo zavrela, ale v skrinke ostalo len to, čo zlá a utrpenia zatlačili na samé dno: Nádej.

Tak ostala pandorina skrinka v povedomí ľudstva i naďalej len symbolom zhubného daru a semeniska zla.

zdroj: referaty.sk

Alexander Veľký, syn Filipa II. a Olympie nastúpil na trón v dvadsiatich rokoch roku 336 pr. n. l. Macedónia bola pôvodne krajina pastierov a roľníkov, no postupne za vlády diplomaticky a politicky schopných kráľov, ktorý z generácie na generáciu zveľaďovali a zväčšovali ríšu, sa z nej stala v čase, keď ju preberal mladý Alexander, veľká a vnútorne stabilná ríša, ktorá už stála za povšimnutie. Alexander bol veľmi inteligentný a zvedavý a preto mal vždy množstvo dôležitých informácii a bol veľmi vzdelaný. Mal výborných učiteľov ako: Leonidas (základy vojenských vied), Lysimachos (literatúra) a Aristoteles (veda, história, zemepis, morálka, rétorika a politika).V roku 334 pr. n. l. sa vydal s 35-45 000 armádou do Ázie. V Tróji sa poklonil Achillovmu hrobu a priniesol mu obetu. Potom vymenil svoju zbroj za starobylú (údajne) Achillovu, ktorú odvtedy nosil pred sebou do každej bitky ako symbol spravodlivého boja. Perzský kráľ Dáreios III. nepokladal Alexandra za silného súpera a tak nechal obranu na pohraničných vojskách. Tie boli tvorené 20 000 jazdcov a 10 000 gréckych žoldnierov. Pre Alexandra to bol doteraz najsilnejší súper, no porazil ho s minimálnymi stratami. Potom dobýjal jedno mesto za druhým a nenachádzal rovnocenného súpera. A tak sa dostal do mesta Gordión.

V meste Gordión bol povestný uzol na ktorý sa viazala legenda. Alexander a jeho otec vystúpili na voz s povrazom, na ktorom bol uviazaný hrubý uzol. Nad uzlom bol nápis: „Ten, kto rozviaže tento uzol, sa v budúcnosti stane kráľom Ázie.“ Mladý Alexander sa opýtal svojho otca: „Čo je to, otče?“ Otec mu odpovedal: „Je tu uviazaný pevný uzol a nad ním napísané, že ktokoľvek ho uvoľní, sa v budúcnosti stane veľkým kráľom.“ Alexander povedal: „Ja to urobím.“ Vytasil svoj meč a uzol presekol. Nablízku stál muž, ktorý pristúpil a riekol: „Áno, on bude veľkým kráľom. Nemôže to byť inak.“

Podobná vec se stala v prípade Kolumbusa. Niekto vyzval Kolumbusa: „Dokážeš postaviť vajce na klinec?“ Kolumbus vzal vajce, napichol ho na klinec a povedal: „Dokázal som to.“

Nemali by sme sa stať nasledovníkmi formalít, ale podstaty. Nemali by sme byť ani stúpencami módy, imitátormi, ale realistickými mysliteľmi. Takáto by mala byť naša povaha.

zdroje: referaty.sk, neznáme a iné.

Dionýsios bol všemohúcim vládcom Syrakúz. Vládol však už veľmi dlho a mal neustále strach o svoj život, vždy vážil každý krok a nikomu neveril. Ako to už v živote býva, našiel sa človek, ktorý mu jeho postavenie, moc a prepych závidel a ako skúsený podlizovač bral jeho pomery neustále na obdiv. Povedal, že každý človek sníva o tom aby sa mohol mať tak ako Dionýsios.

Damoklovi vzápäť rýchlo, splnil sa tak jeho sen, aby ako Dionýsios prežil ten svoj šťastný sen.

Sedel na zlatom tróne, vôkol plné stoly voňajúcich jedál, plné krčahy vín a všade krásne ženy. Jeho myseľ prekypovala šťastím, tak ako jeho hrdlo a ústa. Pri jednom dúšku však pootvoril oči a zazrel nad svojou hlavou veľký meč na konskom vlase. Aby okamžiky šťastia nepominuli, nesmel opustiť trón, hroziace nebezpečie ho však neustále nútilo obracať myseľ k tenučkému vlásku nad hlavou. Zistil, že ho nič z toho, čo Dionýsiosovi závidel už nezaujíma a že sa toho rád vzdá, pokiaľ bude môcť zabudnúť na ostrý meč.

Damoklov meč – meč visiaci nad hlavou, neustála hrozba nebezpečia.

Ovládnutie Itálie prebiehalo počas bojov Plebejcov s Patricijmi. Po páde kráľovstva začína boj proti Etruskom a ich moc v severo-západej Itálii je podlomená okolo r. 400 pnl. V roku 387 pnl.hrozí Rímu veľké nebezpečenstvo, vpadli Gáli do Ríma a opustili ho len za veľké výkupné. Najväčším súperom v južnej Itálii pre Rím boli grécke kolónie a z nich najsilnejšia – mesto Tarent (torrent :)). Tarent si zavolal na pomoc proti Rímu epírskeho kráľa Pyrrhu, kt. prišiel bojovať do Itálie s bojovými slonmi. Tu Pyrrhos Rimanov porazil, ale po bitke vyhlásil: „Ešte jedno takéto víťazstvo a nezostane mi ani jeden vojak“ – Pyrrhovo víťazstvo = víťazstvo za cenu obrovských strát. Vojna Rímu s Pyrrhom bola zdĺhavá, ale nakoniec ho Rimania porazili. A tak v r. 270 pnl. získal Rím nadvládu nad celou Itáliou okrem Predalpskej Gálie (federácia).
zdroj: referaty.atlas.sk