speedman.sk

Sedem hokejových olympijských dní. Šesť zápasov, päť výhier, jedno fiasko.
Slovenský hokejový tím hral v Turíne v takej forme a pohode, v akej som ho ja ešte hrať nevidel. Boli tam síce slabšie chvíle, ale tie boli vzhľadom k programu a náročnosti turnaja logické. Všetko spelo k čo najlepšej pripravenosti hokejistov k štvrťfinále. Spelo ale nedospelo.
Utrpenie mladého speedmana, to je asi to, čo najvernejšie môže opísať moje pocity pri sledovaní posledného zápasu. Okrem štvrtej formácie hrali NEPOCHOPITEĽNE všetky ostatné nejaký defenzívny guláš.
Zažili sme už všelijaké prehry, ale táto bola ta najbezzubejšia, najbojazlivejšia a ďaaaleko najzbytočnejšia. Česi a ich povestný defenzívny systém, Česi a ich brankári robili celý turnaj kopec chýb a všetko nasvedčovalo tomu, že Slovenský útok schopný pokoriť aj obrany kvalitnejšie sa musí presadiť. Aspoň opticky. Ale prd.
Súboje v základnej skupine slúžia k osvojeniu si systému, k zažitiu presilových hier a oslaboviek (jak ja toto slovo neznášam), k synchronizácií hráčov na ľade a k stabilizácií určitej hernej rýchlosti. Nám slúžili nato, aby čo najviac nabudených Slovákov čakalo na trápne trápenie.
Ďakujem hokejistom za pekné vystúpenie na olympijských hrách a mrzí ma rovnako ako ich ten zbabraný koniec (rozhodne nie nešťastný). Na sto percent platí, že hrali a aj prehrali ako tím.

Demitrovi týmto skoré uzdravenie prajem.

PS: piate miesto je pekné miesto. Možno ešte lepšie ako štvrté.

Veru som netušil, že môj článok o komplexe bude taký aktuálny. Veru nie. Môžem potvrdiť, že všetko čo som popísal sedí aj teraz, po pár zápasoch. A dúfam, že aj po zajtrajšku. O našom postupe medzi štyroch najlepších sa rozhodne v súboji s Českom.

Dnes už je tažko dačo písať, hry sú rozbehnuté, naši určite tiež a vyzerá to tak, že po dnešnom súboji s Kanadou aj Česi. Fanúškovia si to prežijú každý po svojom, no mňa by veľmi zaujímalo čo nato hráči. Česi sa asi tešia, lebo vedia na nás zahrať (netreba však zabudnúť na jediný naš bronz, ktorý sme získali práve v súboji proti Čechom). Naši tak ako už po niekoľký-krát vravia, že ak majú ísť ďalej musia prejsť cez hocikoho. Niektorí však zvýšené napätie pred zápasom proti Čechom pociťujú (nezávisle od dôležitosti zápasu).

Nech je to akokoľvek, držme palce. Naši predviedli, že hokej hrať vedia. Predviedli bojovnosť, kolektíveho ducha, obetavosť a aj šťastena stála pri nich. To bolo doteraz.
Ak to tak bude aj zajtra, v stredu 22.2.2006 o 21.30, nemám strach o výsledok. Bude spravodlivý.

Slovensko je po dlhom čase opäť v hlavnej časti olympijského turnaja. Tragédiu v Nagane som pozoroval ešte ako stredoškolák. V poslednej lavici, so sluchátkom v uchu som s potom na čele zisťoval, že olympiáda je pre nás stratená. Nepodarilo sa nám postúpiť z kvalifikácie a celý národ trpel sklamaním. Navyše, Česi vtedy brali zlato (zaslúžene, aj keď keby Rusi… :)) a o to sme to niektorí možno brali ešte ťažšie. Podmienky turnaja však boli také, že sme kvalifikáciu hrať museli aj napriek tomu, že na poslednej olympiáde sme šli do štvrťfinále ako neporazený tím.

V Salt Lake City to snáď dopadlo ešte horšie, Česi však medailu nemali a tak to až taká tragédia nebola. Neviem si spomenúť ako to presne bolo, ale po Nagane to bol len taký malý bratský komplex, čo niektorým možno bránil zdieľať radosť s bratmi Čechmi. V Salt Lake City to však už bola aj prehra v Petrohrade, či niektoré výroky napr. Raichela atď.

Len a len svojím vlastným výkonom a pričinením sme však vzápätí vyhrali MS a všetko mohlo pominúť. Asi aj z veľkej časti pominulo. Keď sa na MS v Prahe Česi neprehrýzli cez USA, skončila sa jedna dlhočizná etapa Česko - Slovenského hokeja.

Vyplývajú z nej viaceré ponaučenia:

Vieme, že za všetkým treba hľadať náš výkon, naše chyby a našu zodpovednosť. Tak ako zápas vieme sami prehrať, vieme ho aj vyhrať, pričom vždy treba brať do úvahy výkon súpera, vzdať mu hold. Fanúšikovská apatia proti komukoľvek je len bezduchá vášeň na nejasnom princípe. Dnes, keď už máme niečo za sebou, môžu nas posmešné reči len rozosmiať. Nemôžme sa vyhovárať, skrývať či klamať. Musíme len hrať. Hrať tak, aby sme sa nemuseli sami pred sebou hanbiť. Aj bratia Česi vedia, aké to je, prehrať len tak, napriek všetkému. Myslím však, že nikdy ako celok nešli do zápasov veľkohubo, či bez rešpektu. Hrajú síce pre Slováka málo pekne, ale pre nich s rozumom a pre Čecha účelne.

Pokora, bojovnosť, všetky sily, hokejové umenie, chladná myseľ a troška šťastia je to čo potrebujeme pre úspech na olympiáde (nie konflikty Šťastný-Hossa). Či z toho niečo máme zistíme pomerne rýchlo. Dnes začneme turnaj s Rusmi.

Trošku mi je trápne, že som sa všelikade vyjadroval k téme Miranda a tu nie. Takže problém k dátumu 10.2.2006 je vyriešený napr. tu. To, že odkazujem niekam inam berte ako znak dôvery. Jednak dôvery Vám ku mne a jednak naopak.

Dionýsios bol všemohúcim vládcom Syrakúz. Vládol však už veľmi dlho a mal neustále strach o svoj život, vždy vážil každý krok a nikomu neveril. Ako to už v živote býva, našiel sa človek, ktorý mu jeho postavenie, moc a prepych závidel a ako skúsený podlizovač bral jeho pomery neustále na obdiv. Povedal, že každý človek sníva o tom aby sa mohol mať tak ako Dionýsios.

Damoklovi vzápäť rýchlo, splnil sa tak jeho sen, aby ako Dionýsios prežil ten svoj šťastný sen.

Sedel na zlatom tróne, vôkol plné stoly voňajúcich jedál, plné krčahy vín a všade krásne ženy. Jeho myseľ prekypovala šťastím, tak ako jeho hrdlo a ústa. Pri jednom dúšku však pootvoril oči a zazrel nad svojou hlavou veľký meč na konskom vlase. Aby okamžiky šťastia nepominuli, nesmel opustiť trón, hroziace nebezpečie ho však neustále nútilo obracať myseľ k tenučkému vlásku nad hlavou. Zistil, že ho nič z toho, čo Dionýsiosovi závidel už nezaujíma a že sa toho rád vzdá, pokiaľ bude môcť zabudnúť na ostrý meč.

Damoklov meč – meč visiaci nad hlavou, neustála hrozba nebezpečia.

ako si obľúbiť svojho mobilného operátora

U nás, doma, na Slovensku máme dvoch mobilných operátorov. Jeden je ten môj, no a ten druhý môj logicky nie je. Ako tvrdohlavý speedman málokedy mením značky, chute, návyky aj operátorov. Keďže sú len dvaja (dúfam, že už nie dlho), zmena potom pripadá na polovičku môjho života. Teda na polovičku života bez života bez mobilov. Čiže celý život mínus život, keď ešte mobily neboli, resp. boli ale ja som nemal, mínus život keď možno už mobil používať nebudem a to cele v zátvorke a delené dvoma. Resp., keďže dodržíme istý stupeň abstrakcie, tak nie delené dvoma ale delené en, kde en je rovné počtu operátorov. Rozmýšľam, či jednoduchosť spôsobená nezohľadňovaním dĺžky pôsobenia jednotlivých operátorov (rátam pri en je väčšie ako dva) nespôsobí dáku krivdu alebo tak. Nerád by som ku koncu života musel riešiť neadekvátny počet mesiacov pripadajúcich na posledného operátora len preto, že som sa prerátal. Je to tak. Buď to zrátam presne, alebo bude niekto pekne nasrdený. Buď ten jeden, posledný operátor, alebo tí ostatní, oklamaní. Chyby by sa nemali odpúšťať.

Začnem tým, že malé nedorozumenia či chybičky sa stávajú, chápem ich a nestoja za reč. Ale niektoré veci sú sprosté klamstvo, chamtivosť či výsledok buď neodbornosti,
alebo povedzme hlúposti.
V decembri 2004 bol môj online status založený na EDGE od E-Urotelu (ďalej len EU). Teda na základe GPRS od EU som bol ako tak online. Cca 2 kB/s rozhodne nepoteší, ale pravdupovediac som niečo takéto aj čakal. Čo som však nečakal bolo to, že v EU majú január až niekedy v júni. Čiže keď naše decká idú niekam na dvojmesačné prázdniny, tak decká v EU majú voľno len jeden deň a tie dvojmesačné im vychádzajú cez Vianoce čo je pekne na hovno :). Teda niekoľkokrát sľúbený a potvrdený januárový EDGE bol v Partizánskom na našej ulici až cez leto.

V tom istom mesiaci ako naštartovali EDGA rozbehol som sa do sveta. Do USA. Keďže mám paušál a podpísal som aj dodatok k zmluve, ktorým som sa zaviazal na dva roky, urobil som pokus dohodnúť sa s T-Mobile (ďalej len TM) na dočasnom odpojení môjho čísla na niekoľko mesiacov. Na základe mojej žiadosti, ktorá bola individuálne posúdená, mi bolo oznámené, že napriek viazanosti ma v mnou požadovaných dátumoch odpoja a aj zapoja. Odpojenie prebehlo v poriadku. A pripojenie v podstate tiež, ale až po niekoľkodňovom meškaní a mojich nervóznych, nočných, cestovateľských telefonátoch z Milwaukee.

Počudovanie tiež vyjadrujem k súvislostiam okolo SMS sendera a DooDeeTeeho brány, to tu však rozoberať nebudem.

Naštvať ma však dokáže niečo tak podarené, ako speedmanager (speedmanager => priamo vplyv na môj život, vek a dôchodok?). Kompresia obrázkov je vecou každého a tá ma vôbec netrápi. Výsledný produkt, ktorý sa mi zdá pomalší ako predtým môže byť subjektívnou záležitosťou a tiež neriešim. Ale keď idem na stránku ktorá požaduje meno a heslo, teda nie prihlásenie ale prístup k stránke ako takej, pýta server overenie pre každý obrázok na stránke čo už naserie (TM to hná cez viac serverov a potom to pýta heslá).

Kritické články mi akosi moc nejdú a asi aj preto ich tak dlho píšem, ale niektoré veci napísať treba. Len tak, aby sa vedelo, že som si to všimol. Lebo by si niekto mohol myslieť, že si nevšimnem ani keď som zle ostrihaný. Maj ma rád TM a nerob mi zle. Čo keď raz budem tvoj posledný zákazník a mne sa život prehupne do ďalšej entity?

Teším sa. Som velikánsky fanúšik hokeja a od poslednej olympiády som snáď videl všetky zápasy majstrovstiev sveta (nie len tie slovenské, ale naozaj všetky), ktoré sa u nás vidieť dali. Medzi tým mám možnosť po víkendoch pozerať aj zápasy NHL (naposledy 2x Detroit - Colorado čo ma hreje ešte dodnes) a užívať si umenie hráčov a ich nasadenie. Keď k tomu pridám druhú ligu v mojom meste cez víkend, či hokejovú atmosféru v Nitre cez týždeň, tak musí byť každému jasné, že ide do tuhého. Čo sa týka NHL 2006 na PC tak myslím, že v mojom podaní tiež ujde. Že noha ?

Teda v skratke ešte raz, hokej milujem a veľmi sa teším. Obavy sú však asi prirodzené. Dokážem si snáď vychutnať každý hokej, ale keď hrá repre tak je po srande. Zimomriavky, nervy, stres. O to viac, že posledné dve príležitosti bojovať na olympijskej úrovni skončili len na úrovni príležitostí. Ako sa to stalo, prečo sa to stalo a podobné otázky sú dnes už minulosťou. Slovensko ide hrať olympijsky turnaj a ja mu držím palce.

PS: to, že nemám rád čechov (hokejistov) nie je pravda. Mám len radšej ruský hokej a preto sú u mňa češi na síce treťom ale aj tak peknom mieste. Po Rajchelových dávnych, sprostých rečiach som opustil svoje pozície.

Uff, uff, blíži sa prvá desiatka rubriky intermezzo (zerro neratame :)). Asi prvé jubileum speedman.sk, pokiaľ neriešim prvú tisícku návštev. Pred desiatym intermezzom sa však udiali nejaké tie zmeny, takže poďme rekapitulovať.

• prechod od wordpress-u verzie 1.5.2 ku verzii 2.0.1
• konečne úspešný prenos databázy z webu na localhost (pomohli až kompletne rovnaké verzie php, mysql a phpmyadmin)
• zmena kalendára
• na zopár weboch sa vyskytli na mňa, začo im ďakujem
• pracuje sa na novom logu, po uvedení ktorého sa snáď zbavím tej nešťastnej JavaScriptovej hlavičky
• ako som spomínal, snažil som sa riešiť otázku obrázkov, dosiaľ bez akejkoľvek odpovede
• čo sa týka licencie, vyberám miesto kam ju najvhodnejšie umiestniť
• no a nakoniec pripravím stránku s odkazmi na verzie wordpressu, pluginy ktoré používam a pravdepodobne pridám aj zip môjho webu